Dlhé putovanie

Slavomir Rawicz bol mladý dôstojník poľskej kavalérie. Ako príslušníka protiruskej poľskej armády, pochádzajúceho zo strednej vrstvy, ktorý navyše býval neďaleko poľsko-ruských hraníc a ovládal ruštinu, ho 19. novembra 1939 Rusi uväznili. Po surových výsluchoch v Lubianke a následnej súdnej fraške ho pre údajnú špionáž, ku ktorej sa napriek mučeniu nepriznal, odsúdili na dvadsaťpäť rokov nútených prác v gulagoch.Po trojmesačnej ceste na Sibír uprostred zimy sa mu spolu so šiestimi druhmi podarilo z gulagu ujsť. Vedel, že zostať v tábore sa rovná takmer istej smrti. Vybrali sa na juh, prešli okolo jazera Bajkal, v júni 1941 prekročili Transsibírsku železnicu, vystúpili do výšin Tibetu. Počas putovania do Indie v Himalájach údajne stretli dvojicu snežných ľudí. Po deviatich mesiacoch nesmiernych útrap v marci 1942 boli konečne na slobode. Pešo prekonali najnehostinnejšie oblasti sveta vrátane púšte Gobi.Dlhé putovanie je jeden z najväčších pravdivých príbehov na svete o túžbe po prežití a slobode.Inšpirovali sa ním aj tvorcovia filmu Útek zo Sibíri režiséra Petra Weira.Ukážka z textu:.Nakládli sme na oheň. V blčivom slnku sa ploský kameň zdal dostatočne rozpálený na pečenie (určite by sa na ňom poľahky upražili vajcia). Prišiel k nám Marčinkovas s ovisnutými plecami. "Hady asi počuli, že sme si to s nimi rozmysleli," utrúsil kyslo. Všetci traja sme sedeli okolo nezapáleného ohňa ešte asi pol hodiny. Potom sa zrazu rozľahol Zarov hlasný výkrik. Nevideli sme ho, no videli sme Kolemenosa a Paluchowicza, ktorí sa smerom k výkriku rozbehli. Vstali sme a rozbehli sme sa aj my.Zaro chytil hada asi päťdesiat metrov od nás. Zvíjajúce sa telo pevne pritískal k zemi niekoľko centimetrov za hlavou a od námahy sa z neho lial pot. Veľkosť hada sa nedala odhadnúť, lebo z diery v piesku z neho trčalo len asi dvadsať centimetrov a sila skrytého metajúceho sa tela pomaly posúvala palicu k diere. Boli sme unavení, slabí, pomalí a ťarbaví, pobiehali sme dokola a plietli sme sa jeden druhému do cesty, keď sme chceli Zarovi pomôcť. Potom Paluchowicz zarazil svoju palicu niekoľko centimetrov za Zarovu. Vytiahol som remeň z pása nohavíc, oviazal som hada tesne pri diere a dvihol som. Lenže v diere bol z neho priveľký kus a vonku primalý. Ostali sme na mŕtvom bode.Vyriešil to Kolemenos. Švihol blýskavou sekerou a oddelil hadovi hlavu od tela. Ešte sa zvíjalo, keď sme ho vytiahli na slnko. Bol vyše metra dlhý, hrubý ako mužské zápästie, hore čierny a s krémovohnedým bruchom, ktoré pri krku bledlo do matnej krémovej belosti.Zaro zaujal úslužnú pózu. "Nech sa páči večera, chlapci.".