Najsmutnejší príbeh lásky

Hlavnou protagonistkou románu je mladá vdova Grünová, ktorá prežíva ľúbostný vzťah s pánom Kohnom, manželom ochrnutej ženy a otcom mnohodetnej rodiny; obe postavy prechádzajú v zmenených časových a priestorových súradniciach transformáciami a vystupujú skôr ako symbol nenapĺňaného vzťahu dvoch ľudí, ktorých osudy sa zmietajú v neprajnej dobe. Románový dej s mnohými tragickými prvkami je podaný spôsobom, v ktorom preráža typický židovský humor, plný sĺz, žiaľu, bolesti a chápajúcej múdrosti ústiacej do čiastočnej rezignácie, no zároveň mobilizujúcej k ďalším pokusom, ako sa vyrovnať so situáciou, zachrániť si život aj isté hodnoty, ktoré život riadia. Nositeľkou takejto životnej filozofie je v románe najmä hlavná ženská postava, ktorá určite zaujme odvahou, s akou sa púšťa do (opakovaných) zápasov o kvapku ľudského šťastia. Rukopis je nekompromisnou kritikou nielen fašistických zverstiev (prenasledovanie židov, cigánov, komunistov, transporty do táborov), ale aj ľudského chameleónstva, schopnosti meniť od základu politické postoje tak, aby vynášali človeku zisk. Autor so svojím príznačným zmyslom pre grotesknosť až absurditu stvárňuje príbeh jednej nenaplnenej, priam zakázanej lásky v pohnutých časoch druhej svetovej vojny v stredoeurópskom priestore. Tento individuálny príbeh nesie v sebe aj všeobecnejšiu výpoveď o pokriveniach doby, ľudských charakterov, o ukrutnostiach, ktoré sa páchali, žiaľ, aj na území Slovenska, v časoch tragických udalostí, ktoré boli súčasťou našich dejín. Etela Farkašová .Ukážka:.Vdova Grünová, už na rakúskom území, počúva streľbu osloboditeľov z Hradného vrchu a po meste za Dunajom a zrazu ju zasiahne vôňa kukuričného poľa, v akom sa s pánom Kohnom stratili, a omráči ju prenikavá vidina, neodbytne živý denný sen, koľaje, oslepujúce vlakové koľaje, prostred ktorých rastie strom, asi gaštan, pagaštan konský, ktorý na tej trati pre vlakové transporty vyrástol z ničoho nič, ako stromček strom stromisko dávno, keď sa druhá vojna menila na studenú. Vdove zviera útroby neznámy kŕč, lebo tie koľaje, ktoré mali pri takom stromisku predsa normálne dávno zhrdzavieť, sa lesknú a ligocú a oslepujú, akoby čas pre trať s transportom, s pánom Kohnom, nevedno kam, akoby ten prekliaty čas čas? čas! ešte nepominul. Vdova vojde do toho slnkom rozžeraveného poľa pri hranici a za spotený krk sa jej sype ostrý kukuričný peľ a prižmúri oči, akoby sa ten oslepujúci ligot ligot ligot koľají dal nevidieť a streľba nepočuť, no nepomáha to, možno aj preto, že pre ňu vojna stále trvá. .