Medzi dvoma svetmi

MILOŠ RUPPELDT sa narodil slovensko-anglickým rodičom. V tých rokoch boli manželstvá s partnermi zo Západu naozaj ojedinelé, a ak aj nie práve spoločensky neprijateľné, tak určite vzbudzovali podozrenie aj neprimeranú zvedavosť. Veď iba rok pred Ruppeldtovým narodením popravili V. Clementisa, väznili G. Husáka, L. Novomeského a ďalšie osobnosti. Otec Miloša Ruppeldta teda veľmi riskoval, keď sa ako československý diplomat oženil s Angličankou. Nepridalo mu ani to, že bol zasnúbený so ženou, ktorú otec, takisto československý diplomat, zdrogovanú tajne uniesol po Februári 1948 z krajiny. Vtedy mal Ruppeldt starší šťastie – z podozrení ho vytiahol minister zahraničných vecí V. Clementis. Aby Ruppeldtovi pomohol stratiť sa z očí a zároveň si zahojiť srdce, poslal mladého diplomata na ambasádu do Indie. Ani jeden z mužov však netušil, že hneď po prílete, v rikši, cestou na pôsobisko sa osud veľvyslanca zamotá ešte väčšmi.Sága rodiny Ruppeldtovcov sa číta na jeden dych. Príbeh veľkej lásky je zároveň obrazom rozporuplného sveta. V anglickej viktoriánskej rodine mladučká Jean pomáha zakladať Novú komunistickú stranu, v povojnovom Československu komunisti popravujú vlastných. To všetko bolo, ale svet sa posúva dopredu. A Ruppeldt tento posun často s humorom zachytáva. Nikoho neodsudzuje, pozerá na život zhovievavými očami a s vierou, že nijaké zóny už svet deliť nebudú. A čistú ľudskú lásku žiaden režim neohrozí.Ukážka z textu.Vtedy niekto otvoril či skôr rozrazil dvere a dnu vošiel minister kultúry Miroslav Válek. Oblečený v elegantnom čiernom obleku s červenou kravatou. Za ním sa motal akýsi zarastený chlapík, s bradou ako Kornel Földvári, ibaže rozcuchanou, oblečený v ufúľanejších handrách než my dvaja lapaji, čo sme sa skrývali pod stolom. Válek však hosťa uviedol so všetkými poctami – bol to predstaviteľ Beat Generation, sám Allen Ginsberg. Američan. Za stolmi v budmerickej jedálni sedela prekvapená elita slovenskej poézie. Samí národní, prinajhoršom zaslúžilí umelci a takto ich aj minister Ginsbergovi predstavoval. Lenže čo sa nestalo?! Ginsberg slovenské kultúrne rodinné striebro odignoroval a namiesto na velikánov sa zadíval pod stôl. Ja som sa už medzitým ako-tak z fajčenia pozviechal, takže pod stolom ostal len Reisel mladší. Na Ginsberga pohľad na chlapca tak silne zapôsobil, že sa vrhol na zem a snažil sa k nemu doplaziť. Básnici sa postavili na ochranu syna slovenského surrealistu, z ktorého už Ginsberg sťahoval tepláky. Nepamätám sa, či sa minister do tej mely zapojil, ale iste bol spokojný, keď štyria chlapi za ruky a nohy držali paralyzovaného Ginsberga. Až potom sa všetci upokojili. Prvý sa ospravedlnil Američan, potom aj slovenskí básnici za niekoľko buchnátov, čo sa opitému a zrejme aj zhulenému bítnikovi ušlo. Zazneli heslá, že poézia má predsa všetkých zbližovať, nie rozdeľovať, že poézia je cesta k mieru a podobne. Väčšina prítomných, ak nie všetci, čo sme tam boli, sme však nechápali, o čo išlo. Háčik bol v tom, že homosexualita na Slovensku nebola až taká rozšírená a v týchto súvislostiach takmer nikto z prítomných neuvažoval.