Moje Košice

Keď v historickej bitke pri Moháči porazili Turci uhorské stavy a tiahli nehatane až k Viedni, myšlienka veľkej Panónie a svätoštefanskej koruny ustúpila novovzniknutej realite. Stredoveké obchodné cesty vedúce od Stredomoria a Baltiku cez Norimberg a Krokov niekde na ďaleký juhovýchod, boli spretrhané. Vznikali nové a svojbytné mestské centrá. Po starobylých spišských mestách sa koncom 19. storočia derú takto do popredia najmä Košice. Dostavba Dómu sv. Alžbety a rekonštrukcia patricijských domov prisťahovala do mesta predstaviteľov rôznych umeleckých cechov. Na tu vznikajúce národno-historické, krajinárske a portrétne maliarstvo však reaguje nastupujúca moderna myšlienkou zásadného odboja. Tiahne sa od Konštantína Kövári-Kačmarika, cez Jasuscha, Bauera, Króna k Jakobymu a k tým mladším. Prevládajúci sociálny expresionizmus a vypäté utopické vizionárstvo prepájajú pritom domáce tendencie s tým, čo sa v tom čase dialo v okolitých krajinách, ale napríklad i v Mexiku, Spojených štátoch amerických a inde. V čase, keď sa v druhej polovici tridsiatych rokov minulého storočia začína ako národné kultúrne centrum formovať Bratislava, mali už Košice svoj vlastný umelecký zenit za sebou. Historická esej o meste a jeho umení sa opiera o autorove vlastné výskumy a osobné zakúšanie jedinečnej slobodomyseľnej atmosféry Košíc daného obdobia.