Môj boj 2.

Druhý zo šiestich zväzkov, ktoré sa dajú čítať ako súvislý text, ale aj ako šesť nezávislých románov, je štúdiou extrémneho realizmu, neuveriteľným ponorom do každodenných a zdanlivo všedných tém, do pokory, sebaponižovania a fascinácie detailmi, ktoré inokedy prehliadame. Román je aj knihou o láske a priateľstve, o rodičoch a svokrovcoch, o živote s malými deťmi vo švédskom meste, o písaní, v ktorom autor hľadá únik, o prekračovaní vlastných hraníc.Preložil Jozef Zelizňák.Ukážka z textu.Keď sa o tom rozprávam s Geirom, s ktorým telefonujeme hodinu každý deň, zvykne citovať Svena Stolpeho. Niekde napísal o Bergmanovi, že by bol Bergmanom, nech by vyrastal kdekoľvek. Inými slovami, človek je tým, kým je, bez ohľadu na vonkajšie okolnosti. Spôsob, akým sa správate k rodine, vzniká pred rodinou. Keď som vyrastal, naučili ma vysvetľovať všetky vlastnosti, činy aj udalosti na základe prostredia, v ktorom vznikli. Biológia a gény, teda to, čo je dané vopred, v podstate nejestvovali, a ak áno, bolo sa na to treba dívať cez prsty. Takýto postoj pôsobí na prvý pohľad ľudsky, keďže je intímne prepojený s predstavou rovnosti všetkých ľudí, z bližšieho pohľadu odzrkadľuje aj mechanický postoj k človeku, ktorý sa rodí prázdny a dovoľuje prostrediu, aby mu formovalo život. Dlho som pristupoval čisto teoreticky k problematike, ktorá je taká zásadná, že sa dá využiť v akejkoľvek debate. Ak je prostredie rozhodujúci faktor, ľudia sú, napríklad, rovní a formovateľní a dobrého človeka vieme vytvoriť zásahom do jeho prostredia. Z toho pochádza viera generácie mojich rodičov v silný štát, vzdelávací systém a politiku. Z toho pochádza túžba zavrhnúť všetko staré a nastoliť novú pravdu, ktorá nejestvuje v ľudskom vnútri, v jedinečnom indivíduu, ale vo vonkajšom prostredí a v kolektíve.